Disciplína a poslanci
Disciplína znamená vždy a vo všetkom systém, poriadok a dodržiavanie pravidiel. Nie však bezduchých byrokratických predpisov, ale predovšetkým na dodržiavanie pravidiel morálky a etiky. Disciplinovaného človeka si predstavujem ako vyrovnanú, pokojnú osobnosť s jasnou predstavou o svojom poslaní, ktorá rešpektuje zákony a spoločensky uznávanú hierarchiu hodnôt. Disciplinovaný človek, spravidla slušne vychovaný tvor, sa nepredbieha v rade, nejazdí na červenú, načas platí svoje šeky a na letisku je najmenej hodinu pred odletom lietadla. Disciplinovaný tvor sa riadi sa mottom „nerob druhým to, čo nechceš, aby robili oni tebe“ – lebo tiež nemá rád, keď ho v rade predbiehajú, keď mu nedá prednosť bezohľadný vodič, či keď nedostane načas výplatu.
Riadi sa vlastnou uvedomelosťou, a preto dodržiava pravidlá hry, nazývanej Život.
Aby človek dosiahol vnútornú disciplínu, bol poriadny, dochvíľny a k tomu ešte aj ohľaduplný, sa musí veľa učiť nielen o svete, ale najmä o sebe. Všímať si okolie, ale uvedomovať si aj sám seba.
Celkom na začiatku je dôležité, akú osobnú výbavu si priniesol do života z vlastnej rodiny, akej rodičovskej výchovy a vzoru sa mu dostalo. Nie je vôbec ľahké stať sa disciplinovaným tvorom, ak vaši rodičia nemajú o výchove ani potuchy, sú náladoví a nemajú jasné pravidlá spolunažívania. Je viac ako isté, že nevhodné vzory si deti nesú do sveta ako zlé dedičstvo a po celý svoj život tým pádom majú čo na sebe pracovať (ak to dokážu), aby boli iní, lepší, ako ich rodičia. Občas sa stáva, že výnimka potvrdzuje pravidlo a nájdu sa aj deti, ktoré natoľko neznášajú chyby svojich rodičov, že im slúžia ako odstrašujúci príklad - no je to údajne iba 1%, zvyšných 99% bohužiaľ preberá vzory správania od svojich rodičov.
Keď človek hľadá príčinu zlej výchovy svojich rodičov, často narazí na začarovaný kruh – dopátra sa, že jeho rodičia sú chaotickí a zle vychovaní svojimi rodičmi a tí zas svojimi. Z takéhoto pohľadu evidentne ťažko určiť vinníka za konečný stav.
Každá generácia šomre na nedisciplinovanosť mládeže. Sťažujú sa aj dnešní rodičia, učitelia, susedia, spoluobčania, že „dnešní“ mladí sú ešte nevychovanejší ako oni, ešte roztržitejší, povrchní, nesústredení na vyučovaní, drzí, uvoľnení, zábudliví, preesemeskovaní, potetovaní, opiercingovaní, nahúlení, zdrogovaní..., zaujíma ich lastné stádo, muzika, šoubiznis, učenie je až na poslednom mieste. V súčasnosti sa často hovorí najmä o nedostatku disciplíny na školách, o narastajúcom násilí a cynizme mladých. Disciplína je na posmech, cestu razí heslo „poriadok je pre blbcov, inteligenti zvládajú chaos“.
Odkiaľ to všetko pramení? Kto riadi túto spoločnosť? Čo robia tí starší a starí, čo robia rodičia mladých? Skúsme sa na to pozrieť.
Začnime od miest najvyšších. Takí páni poslanci. Mnohí nechodia do práce, z neospravedlnených hodín si ťažkú hlavu nerobia, keď sa tam náhodou ocitnú, sedia v bufete, hlasuje za nich spolu(žiak) poslanec, ak hlasujú sami, zvyčajne nevedia o čom, alebo za čo hlasujú, prijímajú esemesky, alebo behajú po sále s mobilom, nepočúvajú príspevky kolegov, ani nadriadených – vlastne nemajú žiadnych nadriadených a neplatí pre nich žiadny zákonník práce. Keď ochorejú, nemusia sa obávať o svoj príjem – beží im celý plat. Prijímajú zákony, ktoré sa ich netýkajú. Rozhadzujú peniaze všetkých, aby si naplnili vlastné bruchá. Jediné, čo robia poctivo je udržiavanie feudálneho modelu nažrať sa pri každom rokovaní a tak pozorujeme, ako postupne puchnú a často sú (z prežierania) spotení. Náš parlament je obrovským svetom možností, ako nebyť disciplinovaný a zarobiť. Ako byť najvyšším štátnym úradníkom bez zodpovednosti. V parlamente môže sedieť hlupák, nečinný človek, cynik, ktorý si bedlivo stráži zvyšovanie vlastného príjmu na úkor iných, rovnako ako trestne stíhaný, podozrivý z miliónovej korupcie.
Náš parlament je učebnicovou ukážkou toho, ako nebyť disciplinovaným a pritom byť úspešným!
Nie je to výsmech? Naozaj sa nemožno čudovať, že žiaci v školských laviciach si z nich berú príklad – veď kto by si nebral príklad z „elity národa“ ?
Zopakujme: aby človek dosiahol vnútornú disciplínu a bol poriadny, zodpovedný a navyše ohľaduplný, musí sa veľa učiť nielen o svete, ale aj o sebe. Všímať si okolie, ale uvedomovať si aj sám seba.
Toto všetko však poslanci nášho parlamentu robiť nemusia!
Ba čo je horšie, nemusia už ani premýšľať.
